pozadie

Stránky DJP.sk pre skvalitnenie služieb využívajú cookies. Používaním DJP.sk súhlasíte s používaním týchto cookies. Rozumiem

Aktuality

späť

Nachádzáte sa: ÚvodAktualityZLATÉ ČASY TRNAVSKÉ

Kalendár predstavení

  • ZLATÉ ČASY TRNAVSKÉ 06.02.2016

    V piatok 5. februára  2016 náhle zomrel vynikajúci slovenský herec, člen činohry SND Leopold Haverl. V rokoch 1960 – 65 bol Leopold Haverl členom činohry Krajového divadla v Trnave.
    Na dosky Trnavského divadla sa ešte vrátil v roku 1998 keď prijal ponuku nášho divadla a pod režijným vedením režiséra Jána Zemana naštudoval hlavné postavy v dvoch aktovkách F. Mitterera ktoré sme uvádzali s ďalšími dvomi pod názvom Návštevné hodiny. Dramaturg inscenácie Boris Hochel pripravil do bulletinu k inscenácii rozhovor s Leopoldom Haverlom, kde si on zaspomínal na svoje účinkovanie v Trnave. My vám ho ponúkame v plnom znení ako spomienku na skvelého herca.
     
    ZLATÉ ČASY TRNAVSKÉ alebo s Leopoldom Haverlom o jeho hereckej mladosti
     
    V Trnave sa chodilo do divadla od nepamäti. Herci tu hrali po latinsky, nemecky, maďarsky, česky a od polovice minulého storočia najmä po slovensky. K rozvinutej meštianskej spoločnosti jednoducho divadelný život patrí. No aj v novodobej histórii trnavského divadelníctva nájdeme jedno krátke, no zaujímavé obdobie. Pamätajú si ho už iba dnešní pädesiatnici a od nich starší diváci. V rokoch 1960 až 1965 tu v zrekonštruovanej budove sídlilo Krajové divadlo Trnava a členom jeho súboru bol po celý čas Leopold Haverl.
     
    Ako ste sa ocitli na trnavskom javisku?
    L.H. Neprišiel som vtedy do Trnavy sám. Základ súboru utvorili viacerí herci Dedinského divadla, ktoré bolo krátko predtým zrušené. Boli to napr. B. Slabejová, Ž. Martišová, M. Kiš, R. Kraus a.i., ku ktorým pribudli skúsení herci z iných divadiel ako E. Rysová, J. Čierny, Ľ. Greššo a i. Neskôr sem pribudli absolventi VŠMU Z. Furková, Z. Kolínska, D. Lenci a režiséri K. Strážnický a Z. Kraus. Umeleckým šéfom súboru bol režisér D. Janda, no hosťovali tu aj T. Rakovský, J. Pálka a I. Petrovický.
     
    Čo pre vás ako pre herca a mladého človeka znamenalo účinkovanie v trnavskom divadle?
    L.H. V poľných a poloamatérskych podmienkach Dedinského divadla sme sa na zájazdoch ako herci museli starať prakticky o všetko, o kostýmy, líčenie, techniku. Hrávali sme často viac razy denne. Cez deň pre deti a večer, keď sa všetci vrátili z poľa, pre dospelých. A odrazu sme sa ocitli v komfortných priestoroch kamenného divadla, kde všetko dýchalo novotou. A mali sme každý svoju šatňu, maskéra, modernú javiskovú techniku, všetko pohodlie pre pokojnú prácu. V našom živote potulných komediantov to bola radikálna zmena.
     
    Divadlo bolo teda na svete. Malo veľmi mladý súbor, veď jeho vekový priemer bol vtedy iba 28 rokov. Kto sa najviac podieľal na jeho formovaní a umeleckom raste?
    L.H. Každé naozaj dobré divadlo s perspektívnym tvorivým programom musí mať vo svojom čele výraznú osobnosť. Tak tomu bolo v SND v prípade J. Borodáča, neskôr J. Budského alebo v nedávnej dobe M. Pietora. A v mladom trnavskom súbore zobral túto úlohu na seba režisér Dezider Janda, skúsený divadelník a ľudsky vyzretý človek. To on vtisol vtedajšiemu divadlu v Trnave nezameniteľnú pečať. A nemám tu na mysli iba jeho skvelé inscenácie, akými boli napríklad Arbuzovov Príbeh na brehu rieky, Gorkého Jegor Buvičov či Shakespearov Hamlet. Jandovi sa podarilo čosi viac, čo v dnešných divadlách zväčša absentuje. Dokázal prepojiť divadelnú dielňu s našim súkromím. Bol zároveň psychológom a psychoanalytikom, vedel sa s nami rozprávať, odkryť naše vnútro. Obetoval na to niekedy aj celé dni a celé noci. Sedávali sme s ním do noci a analyzovali naše postavy. Doma, v paneláku sme sa zasa stretávali u toho kolegu, ktorý mal televízor. Spolu sme sledovali televízne inscenácie, veď bratislavské pondelky už vtedy mali svoj zvuk. Tak sme sa spolu učili, ľudsky aj tvorivo rástli jeden vedľa druhého. To všetko vďaka človeku, ktorý mal medzi nami prirodzenú autoritu, ktorý dal nášmu divadlu dramaturgickú, režijnú i hereckú tvár a umelecký kredit. Preto k nám pravidelne chodili na premiéry vtedy mladí kritici ako K. Hrabovská, A. Kret, S. Vrbka a L. Čavojský. Dobre sa tu cítili a písali o nás.

    Ako sa popri dominantnom Jandovi prejavili mladí režiséri? Dokázali vystúpiť z jeho tieňa?                             
    L.H. Možno najlepšie sa uviedol vtedy začínajú­ci Zdeno Kraus pamätnou inscenáciou Goldoniho Sluhu dvoch pánov. Podarilo sa tu spojiť prvky štylizovaného činoherného a vďaka spievajúcej Z. Kolínskej aj hudobného divadla. Táto inscenácia nás preslávila a stala sa východiskom aj pre jej vydarenú televíznu verziu.

    Počas svojho pôsobenia v trnavskom súbore ste utvorili nemálo plnokrvných postáv. Dnes o nich hovoria iba vyblednuté fotografie a zažltnuté bulletiny. Na ktoré z nich si ešte aj po ro­koch spomínate?
     L.H. Naše divadlo malo široký repertoár. Hrali sme súčasné hry, modernú dramatiku i domácu a svetovú klasiku. O vďačné herecké príležitosti tu nebola núdza, aj keď som vtedy ako mladý herec nedostával iba hlavné úlohy. No zahral som si Martina Kabáta v komédii Na posiedkach s čertom, Horáca v Škole žien, Demetria v Sne noci svätojánskej, Laerta v Hamletovi. Jednou z mojich posledných úloh bola postava Michala Čajku v Hájnikovej žene, kde ma obsadil hosťujúci režisér J. Pálka. Vydarená inscenácia, s ktorou sme úspešne hosťovali na javisku činohry SND, bola dôkazom, že náš súbor dozrel aj na interpretáciu náročného Hviezdoslavovho verša. Aj moja kreácia vzbudila pozornosť, všimol si ma M. Gregor, vtedajší umelecký šéf činohry. Aj to možno neskôr rozhodlo o mojej budúcnosti.
     
    Spomínate si aj na atmosféru Trnavy tých čias?
    L.H. Hoci sme sa netopili v peniazoch, nežili sme ako askéti. No celá Trnava vtedy žila rušným spoločenským životom. V našom divadle sme poriadali plesy, ktoré navštevovala trnavská smotánka
    i naši priatelia. A nezabúdajme, že aj trnavský Spartak vtedy prežíval svoju zlatú éru, éru A. Malatinského, I. Stachu a J. Adamca. A na zápasoch „bílych andelov“ sme nikdy nechýbali. Mali sme svoje divadlo a svoje obecenstvo, ktoré sme si za tie roky vychovali a pripútali.

    A potom prišiel jún 1965, keď vtedajšie Povereníctvo kultúry Krajové divadlo v Trnave zrušilo. Ako toto rozhodnutie dopadlo na váš súbor?
    L.H. Bolo to čosi ako blesk z jasného neba. Súbor, ktorý sa roky organicky vyvíjal až napokon dozrel, divadlo, ktoré si vytvorilo zázemie v meste i jeho okolí, malo odrazu zo dňa na deň prestať existovať. Dopad na psychiku i morálku ľudí, ktorí roky žili svojim divadlom, bol tvrdý a krutý. Odniesli si to aj medziľudské vzťahy. Viacerí herci odišli do iných divadiel, no niektorí museli svoju profesiu zanechať.

    Ako sa k situácii postavilo vtedajšie vedenie mesta? Veď išlo aj o ich divadlo.
    L.H. Mestskí páni stiahli svoju finančnú participáciu na rozpočte divadla v naivnej predstave, že za svoje peniaze si môžu pozvať do Trnavy hosťovať ktorýkoľvek súbor. V praxi to však znamenalo, že divadelný život v tomto meste takmer na desať rokov zanikol. Táto neveselá epizóda by mala byť mementom aj do prítomnosti.

    Ako vnímate perspektívu Trnavského divadla v dnešnej dobe?
    L.H. Trnava svojim vlastným rozvojom i komunikačnou blízkosťou k hlavnému mestu je priam predurčená k tomu, aby vytvárala stabilné divadelné prostredie, ktoré by uspokojovalo kultúrne potreby mesta a zároveň slúžilo ako satelitné herecké zázemie pre bratislavské elektronické média. Pretože iba vo fungujúcom divadle, v tvorivej dielni môžu vyrastať ďalšie herecké generácie a z ich stredu nové osobnosti. Našiel som tu mladý súbor, nové tváre. Dobre sa mi snimi spolupracuje a rád sa sem vrátim.

Darčeková poukážka

Darčeková poukážka
  • Tatra banka
  • Západoslovenská televízia
  • Trnavské rádio
  • Radio Regina
  • Mestká televízia Trnava
  • Mesačný program
  • S detmi
  • do mesta
  • Trnavak
  • Atteliér
  • Fond na podporu umenia
  • Apimed
  • Hubler
  • aetter
  • Rádio pohoda