PREKLAD: Alena Váleková
DRAMATURGIA: Juraj Hubinák
SCÉNA : Ján Zavarský
KOSTÝMY : Eva Farkašová
RÉŽIA: Ján Zavarský

Stavitelia budúcnosti (orig. Les Bâtisseurs d'empire ou le Schmürz; pôv. prekl. Budovatelia ríše) mala premiéru koncom roka 1959 v parížskom Théâtre Récamier v réžii popredného francúzskeho herca a režiséra Jeana Négroniho. Divadlo Jána Palárika uvádza hru ako prvé profesionálne divadlo na Slovensku. Táto hra je dôkazom o nonkomfornom spurnom vizionárstve jej autora, Borisa Viana, ktorý ju napísal v duchu princípov absurdného divadla a zaoberá sa v nej krízou ľudskej morálky. Nadčasovo reflektuje súdobú spoločnosť a jej najväčšie problémy prameniace zo zatvárania očí pred sebou samým.

Rodina Dupontovcov trávi život na úteku. Neutekajú však z jednej krajiny do druhej, ale v rámci jedného obytného domu, vždy do menšieho a menšieho bytu. Počas presunu strácajú veci, ktoré im boli drahé, ale aj spomienky na minulosť, ktorá však nebola celkom ružová. Dá sa však utiecť pred vlastnými zlyhaniami? Bizarné situácie, vtipné dialógy vypointované až na dreň stavu vecí, to je čierna komédia neustále prekvapujúceho a moderného majstra originality.

BORIS VIAN
Boris Paul Vian (nar. 10. marca 1920 vo Ville d’Avray) bol francúzsky spisovateľ, dramatik, básnik, herec, prekladateľ, skladateľ a hudobník, ikona povojnovej generácie francúzskych intelektuálov, umelcov a bohémov. Vianov krátky život bol nesmierne bohatý na životné zvraty, úspechy a pády. Harmonické detstvo s milujúcimi rodičmi a súrodencami najprv zasiahla hospodárska kríza, neskôr ho počas štúdií zaskočila okupácia Francúzska fašistickým Nemeckom. Vážne problémy zo srdcom, ktoré ho sužovali celý život, ho však zachránili pred priamymi vojnovými zážitkami. Čas trávil na večierkoch, jazzových koncertoch (hral na trúbku a skladal piesne) a tento bohémsky bezstarostný život mu bol blízky aj počas oboch manželstiev. Po vojne sa z neho stal úspešný spisovateľ. Svojou neuveriteľnou umeleckou produktivitou, všestrannosťou a najmä originalitou však takpovediac predbehol svoju dobu a veľa jeho diel získalo slávu a uznanie až po jeho smrti v roku 1959. Boris Vian dnes patrí medzi najprekladanejších moderných francúzskych autorov, ktorý uchvacuje nové a nové generácie čitateľov. V jeho dielach nachádzame nevšedné svety plné poetiky vykreslené originálnymi metaforami, precíznou prácou so slovami tvoriacich jeden pútavý obraz za druhým.

PREMIÉRA 29. septembra 2012

PREKLAD: Katarína Štefanová
DRAMATURGIA: Miro Dacho
SCÉNA Ján Zavarský
KOSTÝMY Kateřina Bláhová
HUDBA: Juraj Bielik
RÉŽIA: Juraj Bielik

Rozmarná spomienka na zlaté roky šesťdesiate – bez mobilov, teroristov a eur.

Bernard je úspešný parížsky architekt, ktorý trávi čas striedavo s tromi snúbenicami – jedna je Američanka, druhá Ruska, tretia Nemka. A všetky tri sú letušky. Navzájom o sebe vôbec netušia. Bernard musí preto nepretržite sledovať letecké poriadky všetkých spoločností a jeho totálne vyčerpaná slúžka podľa príletov a odletov permanentne meniť jedálny lístok a chod domácnosti. Jedného dňa sa v Bernardovom byte neočakávane objaví jeho dávny priateľ Robert, ktorému s hrdosťou vysvetlí, ako hladko funguje jeho milenecký rozvrh. Netuší však, že o malú chvíľu sa celý bezchybne rozbehnutý systém začne rúcať, a na scéne sa neočakávane objavia všetky tri letušky, ktoré sa nikdy nemali stretnúť. Bernardovi neostáva iné ako požiadať o pomoc Roberta. Obaja tak roztočia kolotoč bláznivých situácií, ktoré majú zabrániť tomu najhoršiemu. A vtedy ešte len začne všetko lietať.

MARC CAMOLETTI
Sa narodil 16. 11. 1923 vo švajčiarskej Ženeve ako francúzsky občan s talianskymi predkami. Jeho divadelná kariéra sa začala v päťdesiatych rokoch minulého storočia a Camoletti sa stal z večera do rána veľmi populárnym autorom komediálneho žánru. Najväčší úspech mu priniesla hra Tri letušky v Paríži (orig. Boeing-Boeing), ktorá sa len vo Francúzsku hrala nepretržite devätnásť rokov. Uvádzala sa v osemnástich jazykoch v päťdesiatich piatich krajinách sveta. V roku 1991 sa dostala do Guinessovej knihy rekordov ako najuvádzanejšia francúzska hra. Dodnes vzniklo štrnásť filmových a televíznych adaptácií. Marc Camoletti zomrel 18. júla 2003 a spolu s manželkou je pochovaný na parížskom Montmartri.

PREMIÉRA 15. decembra 2012

PREKLAD: Blahoslav Hečko
SCÉNA A KOSTÝMY: Zuzana Přidalová
DRAMATURGIA: Miroslav Ondra
RÉŽIA: Michal Zetel

Pán Jourdain je meštiak. Má rozumnú ženu, krásnu dcéru a slušný majetok Chcel by však byť niekým iným, niekým lepším. Chcel by sa stať šľachticom. Ale prečo? Predsa kvôli žene! A nie len tak hocijakej žene, ale kvôli markíze! Je ochotný obetovať veľké peniaze, aby to dosiahol. „Ako na to“ mu poradí gróf Dorant! A tu sa to začína všetko komplikovať... Dorant má tiež svoje nesplnené túžby, a presne tak i Jourdainova dcéra Lia. Navyše je tu i Kleant a jeho sluha Covielle, z ktorých každy má rovnako svoje vlastné záujmy, pre ktoré je ochotný urobiť všetko. Táto klasická komédia znova ožije, aby nám pripomenula, že ľudská malichernosť sa ani po stáročiach nezmenila, menia sa len okolnosti jej vzniku a tituly ľudí, ktorí ju v sebe nosia. Ako silno musíme po niečom túžiť, aby sme slepo uverili akýmkoľvek nezmyslom?

Moliére
Najväčší komediograf všetkých čias sa narodil v Paríži 15. januára 1622 v rodine kráľovského čalúnnika. Aj keď na prianie rodiny získal právnicky diplom, priťahovovalo ho divadlo. Začínal ako herec v kočovnej spoločnosti, neskoršie sa stal principálom vlastného súboru, s ktorým cestoval trinásť rokov po francúzskom vidieku. Po ťažkých kočovných rokoch sa Moliére konečne usadil so svojou skupinou v Paríži, kde jeho popularita a spoločenské postavenie výrazne narástli. Vďaka tomu čoraz viac hral, písal, a nakoniec pripravoval predstavenia pre samotného kráľa. Vo svojich hrách nemilosrdne pranieroval vtadajšiu spoločnosť: meštiakov, šťachticov, cirkevných predstaviteľov, aj „ obyčajných“ ľudí. Jeho hry boli obľúbené i zakazované a vďaka tomu rástla Moliérova popularita i počty nepriateľov. Slávneho dramatika nakoniec intrigy vyčerpali natoľko, že zomrel ako päťdesiatjedenročný len pár hodín potom, čo zišiel z javiska. Moliérove komédie však prežívajú do dnes a nikdy nestratili svoj lesk i britký šarm.

PREMIÉRA 2. marca 2013

PREKLAD: Milan Žitný
SCÉNA Ján Zavarský
KOSTÝMY Silvia Zubajová
DRAMATURGIA: Juraj Hubinák
RÉŽIA: Viktor Kollár

Svetová premiéra hry sa uskutočnila v Det Kongelige Teater (Kráľovskom divadle) v Kodani v roku 2009. Divadlo Jána Palárika v Trnave ju uvádza v slovenskej premiére. Alica a Manfred tvoria šťastný pár. Majú slušný príjem, priateľov, kontakty a dom, ktorý dali zrekonštruovať. Alica sníva o dokonalom bývaní a tejto predstave podriaďuje všetko. Inštruuje partiu remeselníkov ako majú jej sen uskutočniť. Lenže nič nejde tak jednoducho, ako by si všetci priali. Termín ukončenia sa neustále presúva a rovnako sa presúva aj všetko v dome. Nielen schodisko a priečka nie sú tam, kde mali byť, ale aj vzťah Alice a Manfreda sa posúva mimo koľaje a zažíva silné otrasy za zvuku vŕtačky. Komédia remeselníci je hra o chamtivosti, za ktorú každý skôr či neskôr zaplatí svoju daň, teda presne o tom, čo dokáže priniesť len sám život. V tejto komédii autorka Line Knutzon vychádza z vlastných zážitkov a skúseností priateľov, ktorí sa pred niekoľkými rokmi bezhlavo pustili do veľkých nákupov nehnuteľností, rekonštrukcií a prestavieb. Dánsko v tom čase doslova zaplavila vlna nájomných robotníkov a remeselníkov, ktorí v snahe rýchleho zisku odvádzali nekvalitnú prácu. Vďaka jazykovej , názorovej i kultúrnej a etickej odlišnosti medzi zákazníkmi a stavbármi dochádzalo k množstvu nedorozumení a stretov, ktoré autorka pozorne zaznamenala a spracovala do tejto vtipnej, dynamickej a sviežej komédie plnej nadhľadu a irónie.

LINE KNUTZON
Line Knutzon (nar. 3. marca 1965 v Odense) je jedna z najoriginálnejších dánskych dramatičiek. Pochádza z umeleckej rodiny. Po škole vystriedala viaceré zamestnania, robila servírku, pretĺkala sa životom. Začínala ako divadelná, filmová a televízna herečka. Autorsky debutovala v roku 1991 hrou Splinten i hjertet (Črepina v srdci). Prvý veľký úspech dosiahla hneď s nasledujúcim textom De usinlyge venner (Neviditeľní priatelia). Odvtedy si postupne získava čoraz väčšie uznanie divákov a kritikov. Medzi jej najznámejšie hry patria Det er sa det nye (To sú mi novinky), Snart kommer tiden (Nastáva čas), Den luft andre indander (Vzduch, čo dýchajú ostatní), Guitaristerne (Gitaristi) a Handvarkerne (Remeselníci). V roku 2006 sa stala laureátkou prestížnej ceny Holbergova medaila. Jej hry uviedli v Taliansku, Holandsku, Škótsku, Českej republike a v škandinávskych krajinách. Line Knutzon reprezentuje tzv. generáciu X, ľudí narodených od začiatku 60-tych po polovicu 70-tych rokov, ktorých hlavné problémy ako elitárstvo, honbu za majetkom a technologickými novinkami, osamotený spôsob života a problém s nadväzovaním vzťahov rieši vo viacerých textoch pre divadlo a rozhlas. Jej hry sú známe predovšetkým vďaka majstrovskej práci s dialógmi a hravému prepojeniu vážnych tém s originálnym ostrým ironizujúcim, no ľahko zrozumiteľným humorom.

PREMIÉRA: 04. mája 2013

SCÉNA A KOSTÝMY: : J. a M. Daubrava
HUDBA: : Michal Štoffej
RÉŽIA: Ladislav Kočan

Hra Benjamína Škreku Jazyková ríša je fantazijný príbeh z ríše ľudskej reči. Samotná téma predurčila aj celkovú stavbu predlohy, ktorá nemá klasickú formu. Ide o žáner moderný vo všetkých základných bodoch. Predpokladá experimentovanie nielen zo strany inscenátorov, ale aj zo strany divákov. Základom je kreativita, ktorá sa prelína medzi realitou, fantáziou, históriou a budúcnosťou. Ľudská reč je ako vzduch. Stále prítomná a samozrejmá. Nik sa nad jej významom hlbšie nezamýšľa. Vzduch, či reč berie človek ako samozrejmosť až do momentu, keď táto samozrejmosť prestane existovať. Potom človek zrazu pochopí ich nenahraditeľnú cenu. Téma je stará ako ľudstvo samo. Už v knihe kníh - Biblii je samostatná kapitola o Babylonskej veži, kde sa formou podobenstva vysvetľuje dôvod nejednotnej reči. V súčasnosti sa špirálovite k danej téme ľudstvo vracia a cíti opätovne potrebu jednoty aj v otázke reči, ktorá sa stáva nutnosťou a tým aj návratom k podobenstvu o počiatku ľudstva. Autor túto kardinálnu tému však spracováva jemu vlastným spôsobom. Ľahko, humorne s iróniou, sarkazmom a pochopením. Personifikovanie princípu reči má jeden základný význam a symbol. Človek sa narodí, žije, tvorí a umiera. Nič nie je večné. V každom zrode je hneď zahrnutý aj jeho zánik. A tak ako cítime, že každým dňom sa blížime ku svojmu koncu, tak aj každý konkrétny jazyk cíti, že raz príde jeho koniec. Príkladom je pre nás latinčina, ktorá bola rečou najväčšieho impéria svojej doby a dnes má prívlastok mŕtvy jazyk. Ideológie hlásajúce "večné časy" vyvolávajú dnes už len úsmev. Táto fantazijná inscenácia s futurologickým obsahom a možno aj formou, je určená predovšetkým starším deťom a mládeži, ako i všetkým divákom, ktorí milujú iracionálny svet.

BENJAMÍN ŠKREKO
Trnava je bezpochyby malým svetom vo veľkom svete. Má svojich priateľov, obdivovateľov, ale aj lokálpatriotov, ku ktorým bezpochyby patrí Benjamín Škreko. V jeho živote a tvorbe je výrazne cítiť spojenie s týmto mestom a táto oddanosť mestu bola aj oficiálne ocenená v roku 2012 Trnavským samosprávnym krajom. Preto táto osobnosť nepochybne patrí aj na dosky divadla tohto mesta a kraja. Slovo je pre Benjamína Škreka základom, zbraňou i métou. Ľudská reč robí človeka človekom a jej význam sa stal pre autora aj námetom scenára Jazyk nazývať, ktorý ako druhý autorov titul po Parva Rome uvádza naše divadlo vo svojom štúdiu. Silou slova sa Benjamín Škreko vo svojej literárnej tvorbe obracia na všetky vekové kategórie, pričom nezabúda ani na tých najmenších. Napísal rad rozprávkových a fantazijných príbehov formou scenárov, prevažne pre rozhlasové spracovanie, ku ktorým patrí aj uvádzaný titul Jazyk nazývať. Práve detský divák a mládež je pre jeho pozitívny svet výborným útočiskom. Svet vidí úsmevne a s humorom. Oni sú pre neho tie hlavné zbrane, ktorými poráža všetko negatívne a škodlivé. Má zmysel pre netradičný uhoľ pohľadu na veci okolo nás. V jeho tvorbe je zakódovaný filozofický aspekt, a preto jeho humor nevyznieva prvoplánovo, či situačne, ale ostro, s hlbším významom. Ako literát prešiel radom pôsobísk a dostal sa postupne do povedomia verejnosti. Jeho projekty majú u poslucháčov, divákov i čitateľov dobrý ohlas, ako aj u odborníkov, ktorí ich neraz ocenili. V súčasnosti pracuje v redakcii Trnavského hlasu a venuje sa aj naďalej literárnej tvorbe.

PREMIÉRA: 15. júna 2013