PREMIÉRA: 13. 12. 2008

Tajomstvo Grety Garbo“ je najnovšou divadelnou hrou významného chorvátskeho dramatika Mira Gavrana, známeho u nás predovšetkým dvojicou úspešných komédií „Všetko o mužoch“ a „Všetko o ženách“. Jej dej sa odohráva v polovici 50-tych rokov minulého storočia – v čase, keď je starnúca  a depresiami trpiaca hollywoodska hviezda, ktorá už štrnásť rokov nestála pred kamerou,  donútená rekapitulovať svoj život.
V jadre tejto divácky pútavej hry s výraznými biografickými momentami nájde návštevník nášho divadla odpoveď na otázku prečo Greta Garbo opustila opojný svet filmových ateliérov, nazrie do tajných zákutí jej citového života a dozvie sa aj o jej tajnej osudovej láske a bláznivej myšlienke vrátiť čas naspäť.
Divadlo Jána Palárika v Trnave je prvé, ktoré siahne po tejto pútavej hre hneď po jej plánovanej svetovej premiére na jeseň roku 2008 v Paríži.
„Tajomstvo Grety Garbo“ bolo už preložené  do angličtiny, francúzštiny a ruštiny. V preklade Jána Jankoviča a v réžii Jána Zemana ho uvedie naše divadlo v decembri tohto roku.

Preklad: J. Jankovič, Dramaturgia: M. Puobiš, Scéna: J. Zavarský, Kostýmy: E. Farkašová, Hudobná spolupráca: I. Marton, Réžia: J. Zeman

Účinkujú:
Anna Javorková, Dušan Jamrich, Edita Borsová, Jozef Bujdák

Pierre Gripari (1925 - 1990) patrí medzi významných francúzskych spisovateľov 20. storočia. Bol dramatikom, básnikom, esejistom, literárnym a divadelným kritikom. Vynikajúcim a osobitným rozprávačom. Venoval sa aj literatúre pre deti. V roku 1965 vychádza jeho prvá zbierka rozprávok a poviedok. O dva roky neskôr prichádzajú na svet Rozprávky z ulice Broca (Les Contes da la rue Broca), ktoré mu neskôr priniesli slávu. Vydávané sú v stovkách tisícoch exemplárov, prekladané sú do mnohých jazykov a sú známe aj ich adaptácie pre divadlo, operu a televíziu. A práve rozprávky od Pierra Gripariho sa stali námetom pre dramatizáciu Lecha Chojnackého, ktorý v príbehu o čertíkovi Pekielkovi odkryl zaujímavý symbolický rozmer pekla a neba. Na príbehu mladého čerta Pekielka, ktorý sa zamiluje do anjela - dievčaťa z neba menom Anjelínka, chce ukázať, že práve nemožné sa stáva možným len u nás na zemi. Len u nás na zemi nič nie je len dobré alebo len zlé. Rozprávka Pekielko a Anjelínka má nielen zaujímavý príbeh a humor, ale je aj výzvou k zamysleniu sa.

   Sir Terry Pratchett je anglický autor „fantasy“ literatúry, po celom svete preslávený svojou sériou kníh Úžasná plochozem. Parodický svet plný originálnych postavičiek, a surovej mágie nemusíte milovať, iba vtedy ak ho ešte nepoznáte. A ak Plochozem spoznáte, tak sa do nej zamilujete a ako milióny iných ľudí začnete aj vy postupne zhromažďovať Pratchettove knižky a stále viac sa na nich zabávať. Po prvýkrát na Slovensku sa svet Plochozeme dostane aj na divadelné javisko v pripravovanej inscenácii Súdne sestry. Pokúsime sa Pratchettov jemný sarkastický humor pretaviť do divadelnej podoby v dramatizácii, pod ktorou je spolu s Pratchettom podpísaný jeho dlhoročný kolega a spoluautor niektorých románov Stephen Briggs.

   Príbeh je vlastne paródiou na Shakespeara, len je tu, ako to už vo fantastických svetoch býva, všetko trošku inak. V Súdnych sestrách účinkujú: tri čarodejnice, okrem nich králi, dýky, koruny, búrky, trpaslíci, mačky, duchovia, prízraky, ľudoopi, banditi, démoni, lesy, následníci, šašovia, temnice, trollovia, gramofóny, všeobecná veselosť a potápačské poplašné zariadenia tak je toho dosť a dúfame, že sa budete s nami v tejto paródii dobre zabávať. Predstavenie je vhodné pre divákov od pätnásť rokov.

PREKLAD: Vladislav Gális, DRAMATURGIA: Martin Gazdík, SCÉNA A KOSTÝMY: Kateřina Bláhová, HUDBA: Juraj Péč, RÉŽIA: Viktor Kollár

Účinkujú:
Edita Borsová, Zuzana Šebová, Kristína Tóthová, Branislav Bajus, Stanislav Staško, Andrej Palko, Barbora Bazsová,Tomáš Mosný Martin Križan, Michal Jánoš, Nina Kočanová, Gregor Hološka, Jozef Bujdák, Antonius Vlachou, Marián Kokavec, Martin Koščík, Miroslav Ardon.

Hra jedného z najpopulárnejších nemeckých dramatikov mladšej generácie. Práve za túto hru získal Händl Klaus  v najprestížnejšej nemeckej odbornej divadelnej ankete Theater heute ocenenie „Dramatik roka 2006“.
Hry Händla Klausa sú výnimočné svojou prácou s jazykom, majú veľmi presnú rytmickú kompozíciu, zvláštnu jazykovú štylizáciu, akoby z jazykových rituálov a banálnych fráz vytváral hudbu.

Temne lákavý svet osciluje medzi rôznymi žánrami: komédia, detektívka, horor, dráma. Vzťahy medzi postavami sú založené na fikcii, plné klamstiev.  Odkrývanie nevyslovenej pravdy môže viesť až k odhaleniu zločinu. Nič však nie je jednoznačné, a tak nám zostáva len pocit sviežosti a upravenosti na povrchu, pod ktorým presakuje „ temne lákavý svet“, podobný svetom Alfréda Hitchcocka a Davida Lyncha. 

Svet, do ktorého nás pozýva Händl Klaus je síce sladký a omamný, ale plný priepastí, ktoré sa skrývajú pod povrchom, snahou ľudí racionalizovať svoje životy, popierať svoje pudy a vytesňovať nepríjemnosti. HÄNDL KLAUS sa narodil v roku 1969 v Rume v Tyrolsku. Pôvodným povolaním bol herec, dnes píše predovšetkým scenáre a texty pre divadlo. Doteraz napísal tri hry - Ich ersehne die Alpen,; So enstehen die Seen (Snívam o Alpách; Tak vznikajú jazerá), Wilde /Der Mann mit den traurigen Augen/ (Divosi /Muž so smutnými očami/) a Dunkel lockende Welt (Temne lákavý svet). Za túto hru bol  v roku 2006 zvolený nemeckou kritikou v ankete časopisu Theater heute „dramatikom roku".

Okrem toho je nositeľom ďalších ocenení: v roku 1996 získal v ankete ORF cenu za rozhlasovú hru roku, v roku 2002 Lenzovo štipendium, v roku 2004 bol vyhlásený za nejlepšieho mladého autora v ankete časopisu Theater heute, prizvaný k účasti na festivale Berliner Theatertreffen s hrou Divosi a nominovaný na Nestroyovu literárnu cenu v kategórii mladých autorov.

   Už niekoľko sezón sa v našom divadle úspešne hrá Plešatá speváčka, ktorej autorom je jeden z najväčších francúzskych dramatikov 20 storočia Eugéne Ionesco. Spôsob autorovho humoru, jeho vízie, jeho videnie sveta, sa ukázali blízke nášmu videniu sveta,nášmu pocitu absurdity z nášho života, nášmu strachu a úzkosti, a zároveň túžbe nastaviť zrkadlo tomuto strachu a oslobodiť sa z neho prostredníctvom smiechu.

   Aj preto sme sa rozhodli uviesť ďalšiu Ionescovu, doteraz na Slovensku neuvedenú hru, Nosorožec. Je to groteska o apokalypse v jednom malom mestečku, ktoré postihla zvláštna epidémia. Obyvatelia mestečka sa z ničoho nič začínajú meniť na nosorožce. Nikto nevie prečo, nikto nevie ako sa to začalo, ale nastáva všeobecná panika. Epidémia sa veľmi rýchlo rozširuje, jediný kto jej nepodľahne je hlavný hrdina hry, životný stratenec, a všetkými opovrhovaný Bérenger. Jeho posledné slová sú:

   „Som posledný človek, a zostanem ním až do konca! Nevzdám sa!“, sú slová, ktoré hovorí v závere Ionescovej apokalyptickej hry hlavný hrdina Bérenger.

   Hru Nosorožec napísal Ionesco pod dojmom konkrétnych politických udalostí, ako odozvu na nevydarený prevrat v Maďarsku v r. 1956. Dnes je Nosorožec protestom proti akejkoľvek uniformite a totalite, ktorú možno skôr diktuje jednoduchosť a plytkosť konzumného života. Okrem posolstva humanity a obhajoby ľudskosti, by sme chceli, aby bol náš Nosorožec výbornou zábavou inej kvality, akú nám dnes ponúka lacný bulvár.

Poznáte to - opustíte domov, začnete chodiť na výšku a ste v tom. Zrazu máte prízvuk ako všetci "blaváci". Neviete vo svojom vyjadrovaní používať de, te , ne, le, di, ti, ni, li. Prilepí sa na vás hora slangov, bohemizmov a všakovakých "krasorečí". Z úst sa to hmýri samým feelingom, easy a freestailerizmom. Mladý človek prirodzene preberá reč, ktorou počuje hovoriť okolo seba. No a takými sú aj Evička Sokolová a Janko Jelenfy, dotkli sa sveta veľkého mesta a už ani nevedia, či skôr nechcú používať svoju rodnú reč a hovoriť ako im "huba narástla". Palárik v hre buduje komický princíp na zámene dvoch mladých mládencov, ktorí majú záujem o bohatú nevestu Evičku Sokolovú. Inkognito je nadčasovou metaforou, nielen o odrodilstve, ale aj o maskách všetkých odtieňov a druhov, ktoré nosíme pohodlne na tvári, len aby nás ľudia nevideli v pravom svetle so zvráskavenou tvárou plnou všeličoho, len nie predstieraného humanizmu. Deklarujeme, že milujeme človeka, no prieči sa nám pohľad ráno v zrkadle.

V hre sa konfrontujú hodnoty starého a nového sveta, ktorý je momentálne v kurze. V príbehu má nezastupiteľnú úlohu pán Potomský, otec Janka Jelefnyho. Ako radný pán v Kocúrkove spolu so svojou kompániou, židom Špitzerom a Notáriušom intrigujú a využívajú svoje postavenie a moc voči tým, ktorí sú "bezmocní" a slušní ľudia. V duchu sofistického pravidla, že pravdu má ten komu sa za pravdu dá a dokáže ju presadiť, sa pán Potomský neštíti ani zvlčilých skutkov. V spleti všelijakých zámien nakoniec zvíťazí vec srdca a Evička si zoberie za muža inkognito č. 1. - Jána Jelenského, slovenského básnika a inkognito č.2 - Ján Jelenfy so svojou divadelnou kompániou zahrá prvýkrát v živote divadlo v slovenčine.

„...přiznám se, že jsem vždy obdivoval žhnoucí fantazii této pohádky...“

Vyznanie z pera legendy svetovej divadelnej réžie Petra Brooka je o hre Williama Shakespeara: Cymbelin. Temná rozprávka z bájnej Británie o kráľovi, ktorého má v moci zlá kráľovná, sa na Slovensku nikdy nehrala, a nebola do slovenčiny preložená. V slovenskej premére a v úplne novom preklade Jozefa Kota ju uvádza Divadlo Jána Palárika v Trnave.

Cymbelin nesie všetky znaky dobrej „fantasy“ rozprávky. Princezná Imogena, uteká pred intrigami zlej kráľovnej za svojim mužom, pretože si odmietla vziať kráľovninho syna: zlého, zákerného, a hlúpeho Clotena. Aby ju nikto nespoznal je nútená preobliecť sa do mužských šiat, prekonávať na svojej ceste celý rad najrozličnejších nástrah...Ako to už v rozprávkach býva, na záver sa všetko obráti na dobré, a zlá kráľovná umiera otrávená jedom, ktorý chystala pre Imogenu.

Cymbelin je hra nádherná a zázračná, hlboko pôsobivá vo svojej obraznosti. Napriek tomu, že nie je taká známa ako ostatné Shakespearove hry, nezaprie v sebe svojho autora. Celosvetová obľuba, ktorej sa Shakespeare teší, je založená na úžasne vzrušujúcej, hybnej, dramatickej kvalite jeho hier. Výnimkou nie je ani Cymbelin, ktorý v ničom nezaostáva za ostatnými Shakespearovými hrami.

TRUTH STORY je satirická komédia zo súčasnosti o špine v živote istého politika. Priam Molierovské charaktery ožívajú v bláznivom kolotoči komických situácií v ktorých sa ukrýva lož, nevera, sex, politika… A jeden bývalý “eštebák”, ktorý chce povedať svetu pravdu. Ministerské kreslo, vydieranie, ľúbostné aféry a strašiak skazenej minulosti uprostred idylickej rodinnej oslavy. Politický horor alebo jeho paródia?
TRUTH STORY je nová komédia výborného slovinského autora Vinka Moderndorfera a ako sa ukáže, nie je veľa rozdielov medzi slovinským a slovenským.

Jean Genet (1910 Paríž- 1986 Paríž) je jedným z posledných francúzskych spisovateľov 20 storočia, ktorého život a dielo sa stali legendou. Bol odloženým dieťaťom, detstvo strávil v ústavoch a vo väzení. Štruktúra Balkónu, akoby pripomínala väzenie. Verejný dom je svetom sám o sebe, ale tento svet je len ostrovom uprostred ešte väčšieho sveta, ktorý ho obklopuje. Postavy v Balkóne, akoby nemali vnútro. Dôležitejší než človek, je kostým. Pretože reprezentuje tituly, hodnosti, spoločenské postavenie v anonymnej a nestálej spoločenskej štruktúre. Všetko je tu iba hra – hra o peniaze, moc, vplyv, a ovládanie – ktorá sa odohráva medzi kostýmami – znakmi hierarchickej príslušnosti. Balkón patrí k najslávnejším autorovým dielam, uviedli ho také mená svetovej divadelnej réžie ako Peter Brook, alebo Peter Zadek. Napriek tomu, na Slovensku, ani v Čechách si na Genetov Balkón zatiaľ žiadne divadlo netrúflo. Inscenácia Divadla Jána Palárika v Trnave bude slovenskou premiérou.

Rozprávka Jozefa Cígera Hronského Budkáčik a Dubkáčik patrí bezpochyby do klenotnice pôvodných slovenských rozprávok, ktoré čerpajú z mentality a života slovenského ľudu. Zábavnou i poučnou formou oslovuje už niekoľko desaťročí našich najmenších čitateľov. Autor novej dramatizácie Ladislav kočan chce svojou interpretáciou pôvodného textu nadviazať na dlhoročnú tradíciu divadla v Trnave, a to na formu epicko - pohybového divadla. Práve príbeh dvoch prasiatok, ktoré sa nechtiac dostanú do sveta ľudí, dáva možnosť inscenátorom slovom i pohybom vyjadriť životné skúsenosti, s ktorými sa budú deti vo svojom živote stretávať. Zároveň im scénické prevedenie rozprávky dáva možnosť stretnúť sa s reálnou podobou ich literárnych hrdinov. Autor dramatizácie rozprávky Budkáčik a Dubkáčik v nemalej miere rozvíja v príbehu zakódovaný humor, ktorý považuje za soľ života.

Najnovšia hra trnavského autora je satirickým obrazom dnešného sveta. V parabolickej osnove pranieruje naše najčastejšie mravné a bytostné neduhy, akými sú zápecníctvo, nedvižnosť, naivita a podliehanie línii menšieho odporu. Jedlička vykreslil pestrú plejádu typov, ktoré sú súčasťou nášho každodenného života aj keď by už dávno mali byť uložené v našej bizarnej minulosti – stále prežívajú ako reziduá tradičných obrazcov, ktorých sa nevieme zbaviť. Je to hra, ktorá pod jednoduchým dejovým povrchom vibruje prvkami kritiky a satiry a je vzácnym prínosom do tohto v súčasnosti málo pestovaného žánru v našej dramatike.

Matjaž Zupančič (1959) patrí medzi najvýznamnejších súčasných slovinských dramatikov a prozaikov. Študoval divadelnú réžiu a dramaturgiu v Ljubljane a Londýne. V súčasnosti pôsobí ako profesor na ljubljanskej Divadelnej fakulte. Je autorom početných divadelných hier, ktoré boli odmenené na prestížnych súťažiach a dnes tvoria kmeňový repertoár slovinských profesionálnych divadiel: Exorcist (1990), Chutná mŕtvola (1991), Vladimir (1997), Nahý pianista alebo Eine kleine Nachtmusik (2001), Chodba (2003). Je aj autorom úspešných románov Návštevník (1997) a Tiene v oku (2000). Jeho hry boli preložené do viacerých jazykov a zaznamenali úspech aj v zahraničí. Ako režisér a dramatik bol zaradený do programov popredných európskych divadelných festivalov (Avignon, Bonn Biennial).

Divadelná hra Manželské hry je neľútostným kritickým pohľadom na krízu manželstva súčasného sveta. Zupančić je satiricky ostrý, nemilosrdne ironický a groteskne pesimisticky pri opise súčasných manželských vzťahov: manželská nevera nie je len produkt momentálne uvoľnenej morálky, ale aj prejavom rozkladu hodnôt našej doby. Pritom Zupančić nemoralizuje: na tento svet sa pozerá z pozície diagnostika, ktorý nenachádza liek na rozrastajúce sa metastázy. Preto je v jeho hre toľko humoru, ostrého smiechu a výsmechu. Navyše - Zupančić je aj majstrom divadelného napätia: akonáhle si divák myslí, že odhalil definitívne prekvapenie - Zupančić to poprie novým, ešte prekvapujúcejším odhalením. Na povrchu jeho hra pôsobí ako ľahký príbeh z Dekameronu - pomaličky: "každý s každým". No v jej hlbších vrstvách pulzuje akýsi nepokoj: ľahkovážny flirt, "romániková bokovka" a manželská nevera nie sú až také nevinné javy, ako sa na prvý pohľad zdajú - sú symptómami vážnejších problémov, ktoré kdesi v hĺbke spoločnosti a kultúry začínajú získavať na intenzite. Zupančić vníma tieto javy smrteľne vážne - ibaže ich opisuje s gogoľovským smiechom.

"Šestnásťročného Karola Rossmana poslali jeho chudobní rodičia do Ameriky, pretože ho zviedla istá slúžka, a mala s ním dieťa..."

Takto sa začína román Franza Kafku Amerika. Kafkova Amerika nie je taká, ako ju poznáme z máp, a atlasov. Je to férický kontinent objavený srdcom, kde sa dejú tie najpodivnejšie veci, kde existujú tie najbizarnejšie ľudské figúrky. Je symbolom preľudneného zmechanizovaného sveta, Babylonu najrozličnejších národností, názorov, a túžieb. Aj pri svojej bizardnosti je veľmi presným obrazom toho nášho, reálneho, súčasného sveta. Amerika je prozaickým, dickensovským románom, v ktorom sledujeme osudy, úspechy a pády hlavného hrdinu, mladého nemca Rossmana. Možno by sa dalo z dnešného pohľadu povedať, že naša Amerika by mala byť ako počítačová "adventure" hra. Hra v ktorej sa môžete presadiť a stať sa úspešným, bohatým človekom, ale aj prehrať a spadnúť hlboko na dno, a zistiť, že to ešte vôbec nie je koniec, že prepadať sa dá ešte oveľa hlbšie, že pod jedným dnom sa skrýva ešte nespočítateľne mnoho ďalších. Hra, v ktorej je cieľ jasný, prejsť s hrdinom až do konca... Amerika je obrazom modernej doby videným očami dospievajúceho chlapca. Je to obludný svet s odľudštenými spoločenskými vzťahmi. Obavy a úzkosť sú tu odľahčené absurdným humorom, Franz Kafka bol výnimočným pozorovateľom, a majstrom grotesky. Dúfame, že divák sa bude na predstavení aj dobre zabávať. Kafkovu Ameriku uvádza Divadlo Jána Palárika v slovenskej premiére.

Tento kultový autor - spoločne so S. Beckettom sa radí k najvýznamnejším predstaviteľom absurdného divadla - sa celosvetovo presadil už svojou dramatickou prvotinou. Uvedenie Plešatej speváčky v roku 1950 v Paríži znamenalo radikálny estetický i filozofický protest, vzburu proti divadlu zúženému iba na lacnú, bezduchú zábavu meštiackej spoločnosti. Autor v nej parodickou formou ukazuje tragédiu jazyka ako dorozumievacieho prostriedku a hoci od vzniku Plešatej speváčky uplynulo viac než 50 rokov a Ionesco po nej vytvoril mnoho ďalších skvelých titulov, z celého jeho diela stále zostáva vo svete najhranejším práve tento autorov divadelný debut. Niet sa čo čudovať, veď neschopnosť komunikácie je nanajvýš aktuálna aj na začiatku 21. storočia. Opakovanie banálnych fráz v médiách a skrz ne odvádzanie pozornosti od podstaty problému, mystifikácia verejnosti - každý deň vidíme, ako sa jazyk, základný prostriedok komunikácie, stáva hlavnou príčinou ľudského nedorozumenia.

K netradične poňatému dramatickému konfliktu tejto "antihry" autora pôvodne inšpirovala konverzačná príručka angličtiny. Nudiaci sa manželia Smithovci očakávajú vo svojom dome na londýnskom predmestí návštevu manželov Martinovcov. Banálne konverzačné zvraty, ktoré si s návštevou vymieňajú, v priebehu hry získavajú na agresivite a čím ďalej tým viac strácajú komunikatívny charakter. Do rozhovoru vpadne vpadne veliteľ hasičov, aby uhasil požiar, ktorý má vypuknúť na niekoľkých miestach v meste. Po ubezpečení, že nikde nehorí, všetky postavy, vrátane slúžky, ktorá sa vydáva za Sherlocka Holmesa, pokračujú vo fantazmagorickom prívale slovných nezmyslov. Na záver všetko náhle opadne, Martinovci sedia ako Smithovci na začiatku hry a hovoria to isté, čo Smithovci v prvej scéne. Absurdný stereotyp sa opakuje.
Plešatá speváčka je tragická fraška, ktorá je pre diváka prísľubom brilantného neokukaného humoru, ťažiaceho z absurdnej banality fráz všedného dňa, a zároveň mu poskytne možnosť zamyslieť sa nad našimi každodennými stereotypmi, nad tým, kam smeruje zmechanizovaný človek - človek zbavený ľudskosti.

Johann Wolfgang Goethe (1749-1832) patrí medzi najväčších svetových spisovateľov. Prvé obdobie jeho tvorby sa nesie v duchu preromantizmu - touto poetikou so poznačené diela ako Faust a Margaréta, román Utrpenie mladého Werthera, dráma Götz z Berlichingenu a iné - neskôr od romantickej poetiky sa programovo vzdialil. V osemdesiatych rokoch 18. storočia dominovala v nemeckej literatúre poetika hnutia Sturm und Drang (Búrka a vzdor), ktorá nastolila program objavovania ľudovej slovesnosti (Geothemu bolo známe ľudové rozprávanie o podivnom učencovi Faustovi, ako aj jeho dovtedajšie literárne a ľudové bábkové spracovania) - no rovnako tak aj objavovania citovosti, ktorá sa začína vzpierať suchému osvietenskému racionalizmu.

Príbeh o stredovekom nemeckom učencovi Doktorovi Faustovi, ktorý zapredal dušu diablovi, fascinoval Goetheho počas celého života: prvotnú verziu budúceho nesmrteľného diela Goethe písal v rokoch 1770-1775 - toto dielo počas autorovho života nevyšlo, ležalo zabudnuté až do konca 19. storočia, kedy bolo objavené a pomenované ako Urfaust. Faust a Margaréta je predovšetkým nesmrteľný ľúbostný a ľudský príbeh. Veľká láska mladej dvojice je ale súčasťou večného problému človeka, ktorý hľadá svoje miesto medzi hviezdami. Mladý Faust prežíva lásku k Margaréte plnými dúškami, neuvedomujúc si ale, že cenu, ktorú za ňu musí zaplatiť je strašná. V tomto diele eruptívne prepukli nahromadené city, senzualizmus a emotívne prežívanie sveta. No rovnako ako je táto hra ľúbostným príbehom Fausta a Margaréty, je toto dielo aj príbehom človeka, ktorý sa spojí aj s diablom, len aby prekonal okovy sveta a odhalil metafyziku vesmíru. "... čo je pre nás Prafaust dnes. V prvom rade veršovaná divadelná hra, natoľko zaujímavá a vhodná na inscenovanie, že po nej siahli aj takí divadelníci ako B. Brecht a I. Bergman. V druhom rade dielo, ktoré už vyše dvesto rokov symbolizuje moderného človeka, jeho pokušenia, víťazstvá i jeho tragédiu. Znova ho precítiť, konfrontovať sa s ním je najmä dnes ušľachtilou výzvou pre všetkých." (Ján Boor)

Korešpondecia Franza Kafku s rodinou, a najbližšími sa objavuje na pultoch predajní ( snáď len s výnimkou Slovenska) stále v nových a nových reedíciach. Stále nás fascinuje mystérium vytvorené okolo osobnosti geniálneho spisovateľa. Na jednej strane mnohé z Kafkových listov majú nesporné literárne kvality, na druhej stane nám poskytujú kľúč k osobnosti Franza Kafku. Ukazujú nám ho ako človeka pri spovedi, autora neskrývajúceho sa za postavy a vymyslený dej. Možno bolo písanie preňho terapiou, spôsobom akým sa vyrovnával so svetom fascinujúcim a desivým zároveň.

Špeciálnu kapitolu v jeho korešpondencii tvoria "Listy Mileně". Milena Jesenská bola Kafkova životná láska, vydatá žena, intelektuálka, prekladateľka jeho diela, ktorá zahynula pár rokov po ňom, v koncentračnom tábore. Ich ľudský príbeh, ukrytý v listoch, je ako stvorený pre komorný, divadelný priestor, kde divák sedí skoro na dotyk pri hercovi. "Listy Milene" písal Kafka v čase keď bol vážne chorý, napriek tomu sú plné ľahkosti, humoru, a nadhľadu. Vysmieva sa v nich sám zo seba, z choroby, zo smrti, spôsobom jemu vlastným. Kafka je v nich jednoducho mužom, ktorý dvorí žene, a snaží sa ju pobaviť. Za jeho slovami však cítime zúfalstvo a úzkosť. Akoby mu písanie Milene dávalo silu žiť ďalej, znova skúšať, v inom sanatóriu vyliečiť neliečiteľnú chorobu. Pri čítaní sa človek smeje, a na konci sa neubráni slzám. Kafka píše listy svojej láske s obrovským šarmom, nachádza v Milene najintímnejšieho spovedníka, oporu, partnera, milujúcu ženu. Napriek vážnej chorobe, a bezútešným pobytom po najrozličnejších sanatóriach, nikdy nestráca zmysel pre humor. Jednoducho Kafkove "Listy Milene" sú príbehom veľkej lásky, ktorú prerušila smrť. Je to najintímnejšie vyznanie bez používania veľkých slov. Je to zároveň dráma záverečnej etapy života Franza Kafku. Dráma, ktorá je však podaná s ľahkosťou, a kafkovským, trochu desivým humorom.

V roku 2006 si celá slovenská kultúrna verejnosť pripomenula 125. výročie narodenia veľkého hudobného skladateľa Mikuláša Schneidra-Trnavského. Verné svojej tradícii zostáva aj naše divadlo, ktoré svojimi inscenáciami prináša na javisko dramatické pohľady na osudy umeleckých velikánov, ktorých život spojil s Trnavou.

Tak po úspešných inscenáciách o Rudolfovi Dilongovi, Andrejovi Žarnovovi a Miroslavovi Válkovi prichádza na rad aj "slovenský Schubert" - zakladajúca osobnosť slovenskej národnej hudby, majster umelej piesne, obdivovateľ a upravovateľ slovenských ľudových piesní, operetný skladateľ, úspešný autor duchovných opusov a zostavovateľ Jednotného katolíckeho spevníka - Mikuláš Schneider-Trnavský (1881-1958). Rovnako ako pri Žarnovovi, dramatizátorom životných osudov Schneidra-Trnavského bude náš interný režisér a dramaturg Michal Babiak. Životné osudy tohto velikána slovenskej hudby sa pohybovali vo veľkých vlnovkách - zrejme ani netušil, že názov jednej z jeho zbierok umelých piesní - Slzy a úsmevy - bude akoby predobrazom jeho života. Uvedomil si to zrejme ku koncu svojej životnej púte keď autobiografický knižný text pomenoval takmer rovnako, len v otočenom garde: Úsmevy a slzy. No táto kniha nebude jediným východiskom na spracovanie Trnavského mozaiky. Už od čias starých Rimanov platí zásada licentia poetica, teda básnická sloboda, čo znamená, že básnik, umelec, si v istých veciach môže dovoliť aj istú väčšiu "slobodu" než ostatní smrteľníci. A tak v tomto príbehu ožijú nielen postavy, témy a rozhovory, ktoré sú dokumentárne doložené (M.R. Štefánik, V. Šrobár, P. Socháň, A.Hlinka), ale aj postavy, s ktorými sa náš komponista zrejme historicky nikdy nestretol, iba ak vo sne a snení - ale zas na druhej strane - stretnúť sa aj mohol, len sa nám nezachoval fyzický dôkaz o takomto stretnutí. Priestor na to bol: Paríž, Nemecko, Balkán, Halič, Viedeň, Pešť... A to dáva každému dramatikovi priestor urobiť zo sivého dokumentu sviežu divadelnú hru, vytvoriť "novú drámu", ktorá si nárokuje zaujať diváka a priblížiť svet umelca, ktorý sa nám v mnohom prihovára aj dnes.

Phillipe Dorin patrí medzi najvýznamnejších francúzskych spisovateľov 20. storočia. Jeho prozaický text Obor upravil do dramatickej podoby súčasný poľský režisér a divadelný tvorca Piotr Tomaszuk - v jeho pohostinnej réžii aj naše divadlo uvedie toto úspešné dielo, ktoré je adresované ako mladým divákom, tak aj tej časti staršieho publika, ktoré hľadá a nachádza aj náročnejší skrytý význam v navonok jednoduchých formách.
V istom zovšeobecnení dalo by sa povedať, že Dorinov Obor má veľa príbuzného s veľkým nesmrteľným dielom francúzskej literatúry - Saint-Exuperyho Malým princom. Aj Dorinov Obor je navonok veľmi jednoduchý, niekto možno povie, až banálny príbeh dievčatka, ktoré jediné sa nezľakne neznámeho Obra, ale ho dokáže premietnuť si ho do svojho sveta a nájsť v ňom istotu, podobnú tej, ktoré pociťuje dieťa v otcovom náručí. Dorinov text je silne poetický a obrazný, no jeho najväčšou hodnotou je jeho parabolickosť, jeho hlboký inotaj. Neznámeho Obra sa vyľaká celé mesto, len dieťa má iné oči a iné srdce; len dieťa dokáže aj vo svete neznámych javov hľadať lásku a pokoj. Dorin nám rozpráva o tom, ako my, dospelí strácame detské oči, ako sa náš svet mení z jedného rozprávkového kúzla na nevraživý, netolerantný, xenofobický model, v ktorom niet miesta pre lásku. Detský svet je vlastne našim strateným rajom, z ktorého sme my, dospelí boli v priebehu dospievania postupne nenávratne vyhnaní a o ktorom nám len občas prebleskne vzdialená matná spomienka. Tento príbeh má v sebe niečo veľmi smutné - no nie je to smútok z nešťastia; je to skôr istá clivota, že do nášho strateného raju sa vrátiť nebudeme môcť už nikdy a že nám svet detí, ktoré ešte v tomto raji žijú, je tak často vzdialený, cudzí a podivný, že mu až nerozumieme. Piotr Tomaszuk vynikajúco zdôrazňuje tento hlavný moment Dorinovho príbehu a aj keď v jeho úprave je množstvo komických prvkov, veľa buffonády, pesničiek a gagov, v konečnom dôsledku tá tenká červená spojovacia niť odkazu tohto diela sa od začiatku do konca predstavenia nepreruší. Tento text, táto hra je ako život, alebo vek človeka: má svoje svetlé, radostné okamihy, no má aj chvíle, ktoré človeka nútia k zamysleniu. A v tomto bohatstve je všetka krása sveta.

Elfriede Jelinek (1946), jedna z najvýznamnejších súčasných spisovateliek sveta, je Rakúšanka, ktorá žije striedavo vo Viedni, Paríži a Mníchove. Ostrým spoločensko - kritickým tónom vo svojej tvorbe (píše eseje, rozhlasové hry, drámu a prózu) častokrát provokuje a vďaka závažným spoločenským neduhom (napr. pornografia, xenofóbia a fašizmus alebo sexizmus a diskriminácia žien), ktoré si berie na mušku vo svojich dielach, býva niekedy označovaná aj ako škandalózna autorka. V roku 2004 získala Nobelovu cenu za literatúru.

Hra Motorest alebo robia to všetci je voľne koncipovaná na princípe zámen ako v Mozartovej opere Cosi fan tutte. Je paródiou reklamného sveta sľubujúceho sexuálne pôžitky sveta, kde sa so sexom obchoduje ako s tovarom. V dialničnom motoreste sa zíde podivná skupinka ľudí, nalákaných sexuálnym inzerátom. Z tejto východiskovej situácie sa rozkrúti kolotoč vtipných situácií, z ktorých ale neustále preniká ostro satirická kritika spôsobu života, kde je ukájanie sexuálnych potrieb diktované konzumom a reklamou.

V roku 2005 si slovenská kultúrna verejnosť pripomenula sté výročie narodenia jedného z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej katolíckej moderny - Rudolfa Dilonga. Tento františkánsky kňaz, básnik a dramatik bol počas komunizmu, ktorý strávil v zahraničnom exile z ideologických dôvodov systematicky vytlačovaný z učebníc a encyklopédií a teda celkovo z povedomia verejnosti a kultúry vôbec. Divadlo Jána Palárika v Trnave sa rozhodlo k 100. výročiu Dilongovho narodenia pripraviť inscenáciu o jeho živote a diele, ktorá by aspoň čiastočne zmazala tento dlh voči osobnosti našich národných dejín.

Predstavenie vychádza z pôvodného scenára, ktorý vzniká ako montáž pôvodných dialógov a fragmentov z jeho poézie a divadelných hier. Bude mapovať Dilongov život od jeho neľahkého detstva na Orave, cez dospievanie v slovenských kláštoroch, búrlivé vojnové roky, tvrdý údel exilanta v Rakúsku, Taliansku a Argentíne až po jeho smrť v USA /r. 1986/.
V rámci historického kontextu sa bude odvíjať osobný príbeh Dilonga - človeka a kňaza, jeho vrstvený vzťah k Bohu a svetu, konfrontovaný s vývojom Dilonga - básnika, od jeho prvotín, cez surrealistické experimenty až po kontemplatívnu tvorbu zo záverečnej fázy jeho života. Básnik, ktorého literárna kritika často prirovnáva k takým velikánom ako Rimbaud alebo Verlaine sa v celej svojej tvorbe vždy hlásil k Slovensku a vrelý citový vzťah k vlasti možno pozorovať v celom jeho diele - či už v tradičnom alebo avantgardnom, domácom alebo exilovom. Dúfame preto, že naše predstavenie bude dôstojnou pripomienkou tejto výraznej osobnosti našej kultúry.

patrí medzi najznámejšie a najkrajšie príbehy adresované detské- mu čitateľovi. Od svojho vzniku táto pro-zaická predloha zažila aj početné divadel- né a filmové adaptácie, čím sa popularita dreveného pajáca ešte viacej zväčšila.

Naše divadlo prichádza pred diváka s dramatizáciou poľskej režisérky Krysty- ny Jakóbczyk. Táto úprava zažila v Poľ- sku výnimočný ohlas a úspech, ako u divákov, tak aj u kritiky. Dramatizácia vniesla do klasickej predlohy jeden nový moment, v ktorom je prepojenie medzi svetom detí a svetom drevených bábok, takže príbeh Pinocchia dostal novú di- menziu, ktorá dokáže osloviť detského diváka ešte adresnejšie: zdôraznený je moment lásky a tolerancie ako predpo- klad mierneho spolužitia.

Najnovšia trnavská inscenácia Pinocchia je žánrovo uchopená ako tzv. divadlo s pesničkami. Okrem činohernej zložky, ktorá predstaveniu dominuje, je tu aj celý rad pesničiek, tancov a hudby, ktoré dávajú nový rozmer a novú atmosféru. Bohatstvo zážitkov zvyšuje aj výpravnosť scény a kostýmov. Všetky tieto zložky sa navzájom dopĺňajú, aby v konečnom dôsledku mohlo byť predstavenie Pinocchio sviatkom pre zmysly a dušu, ale - poetizovanými myšlienkami a metaforami - aj sviatkom pre detského diváka a ľudského ducha.

Molierove komédie patria k zlatému fondu každého divadla. Už niekoľko storočí sú vynikajúcim zrkadlom každej doby v ktorej mravné poklesky ľudí si zasluhujú divadelný pranier. Komédia Učené ženy patrí na Slovensku k menej hrávaným titulom, aj keď v mnohých prípadoch, kedy sa inscenovala v zahraničí, zaznamenala nevídaný úspech. A že Molierovi na tejto komédii veľmi záležalo, svedčí aj fakt, s akou presnosťou a jemnosťou pracoval na jej definitívnej veršovanej podobe. Príčinu repertoárového ostychu pred touto predlohou je možné hľadať v strachu inscenátorov, aby si nepobúrili proti sebe ženskú časť obecenstva, lebo už z názvu je možné sa domnievať, že predmetom Molierovho výsmechu sú ženy. No skutočnosť je iná: predmetom výsmechu je nafúknutá, prázdna učenosť mužov, ktorej ženy občas podľahnú. Molierove sympatie sú práve na strane múdrych žien, ktoré dokážu identifikovať týchto "učencov" a vystaviť ich všeobecnému zamietnutiu. Moliere by nebol Molierom, keby do tohto dnes aktuálneho spoločenského problému nezakomponoval i ľúbostnú zápletku, komické postavy... slovom všetko to, čo má tvoriť inventár jednej dobrej komédie.

Vinko Möderndorfer (1958) patrí medzi najvýznamnejších a najpopulárnejších súčasných slovinských dramatikov, okrem toho je úspešný aj ako prozaik, básnik, autor filmových scenárov, operný libretista a divadelný a filmový režisér. Za svoju činnosť bol už viackrát odmenený najvyššími celonárodnými cenami. K jeho najznámejším hrám patria komédie Zborová skúška, Limonada Slovenica, Mamička dvakrát zomrela, Transvestitská svadba a Na vidieku. Jeho najnovší film Predmestie, na ktorom sa podieľal ako autor scenára a režisér , získal hlavnú cenu na tohtoročnomfilmovom festivale ARTFILM v Trenčianských Tepliciac.

Komédia Mamička dvakrát zomrela (Rodinné šťastie) je skvelá hra, v ktorej sa stretávajú prvky čierneho humoru s prvkami charakterovej a situačnej komédie. Je starou pravdou, že človek si susedovcov môže vybrať, ale rodinu nie. A keď tá rodina nie je dvakrát vydarená, tak akosi sa dá nebožtíkovi odpustiť, že vo svojej záveti si z nej aj vystrelí. Čokoľvek viacej by sme povedali z obsahu tejto komédie, prezrádzali by sme z jej nečakaných obratov - a tieto Möderndorfer vie vynikajúco využiť. I v tejto komédii platí, že nič nie je tak, ako by sa dalo predpokladať, alebo ako to povedal jeden múdry rabín: "Všetko je inak!"

Jean Claude Carriere sa preslávil najmä ako filmový scenárista, keď spolupracoval s viacerými výraznými osobnosťami filmovej réžie: Luisom Bunuelom (Denník komornej, Kráska dňa, Mliečna dráha, Skrytý pôvab buržoázie, Prízrak slobody, alebo Ten tajomný predmet túžby), Milošom Formanom (Taking off, Valmont), Louisom Mallom (Viva Maria, Zlodej, Milou v máji), Andrzejom Wajdom (Danton), Volkerom Schlöndorfom (Plechový bubienok), Philipom Kaufmannom (Neznesiteľná ľahkosť bytia). Od roku 1968 píše aj pre divadlo a počas svojej bohatej kariéry spolupracoval s takými osobnosťami ako s J. L. Barraultom (adaptácie: Parížske noci, Harold a Maud) alebo s P. Brookom (Vtáči snem, Mahabharáta, Búrka a i.).

Terasa vznikla roku 1994 /premiéra 1997/, Carriere ju teda napísal už ako vyzretý, skúsený autor. Dej hry nás zavedie do jedného komfortného bytu s terasou, ktorý je ponúknutý na prenájom. Poslední obyvatelia, Etienne a Madleine, sa rozchádzajú. Madeleine čaká na nového milenca, s ktorým má odísť do Benátok, a pracovníčka realitnej kancelárie už privádza do bytu ďalších potenciálnych nájomníkov. Podivné, možno trochu záhadné indivíduá, ktoré sa v byte vystriedajú, postupne v konfrontácii s krízovou situáciou rozchádzajúceho sa páru poodhalia vlastné životné príbehy. Vonku fučí sychravý vietor, kým dnu sa preháňajú viac alebo menej skrývané emócie všetkých zúčastnených. Celý tento podivuhodný "večierok" je okorenený patričnou dávkou absurdného humoru. A nad všetkým sa týči terasa - luxus a nebezpečenstvo zároveň. Terasa, ktorá láka, terasa, ktorá desí, terasa, ktorá zdanlivo ponúka jednoduché riešenia, každopádne však "zvyšuje cenu bytu". Terasa je hra o láske, spontánnosti, ľahkosti, humore, prírode a neistej totožnosti hrdinov, resp. človeka ako takého v dnešnom svete, ktorú sa určite oplatí vidieť.

Ako naši milí dedinčania vydávali svoje dcéry a ženili svojich synov bez lásky, aby mali viac rozprávkových domov kdesi v oblakoch. A ako si všetci zničili životy. Tragikomédia z dávnych čias, v ktorej nám zaspieva aj Karel Gott.

Predstavte si toto: Dedinskí boháči ponúknu rodinám svojich chudobných príbuzných, že keď sa ich deti zoberú a pôjdu k nim slúžiť, prepíšu im svoje polia, lúky, dobytok, prasiatko, husi, sliepky, králiky. Kto by na taký návrh nepristúpil. Obzvlášť keď na svadbe zaspieva aj sám "božský Kája" - Karel Gott. Keď sa nehodí jedna nevesta, zoženie sa druhá. A veľa sa je, aby boli ľudia šťastní. Poriadajú sa záhradné párty v humne s grilovaním klobások, veselo sa pije pálenôčka aj vínko. Jednu chvíľu sa všetci milujú, veselo spievajú šťastné ľudové piesne, potom sa rozplačú, pobijú a zastrieľajú si z revolvera. Ženy podchvíľou otehotnejú, rodia deti. Čo už má náš ľud na dedine za dlhých nocí robiť, keď televíziu ešte nevynašli. A na vianoce sa od dojatia spievajú koledy. Jozef Gregor Tajovský, klasik slovenskej literatúry a drámy dobre vedel ako to vo svete chodí.

Rozmarná komédia Falošné dôvernosti rozpráva o láske v jej rozmanitých podobách. Stretneme sa tu s láskou tajenou i vyznávanou, láskou podsúvanou i upieranou. Napriek tomu, že hra vznikla v roku 1737, dá sa v nej objaviť mnoho súčasného. Veď situácia, kedy sa každý každému zdôveruje, ale nikto sa naozaj neodhalí, kedy sa bojíme ísť s kožou na trh a radšej si udržiavame bezpečný odstup aby sme ochránili vlastné zraniteľné vnútro, je iste veľmi podobná všetkým dnešným zaľúbencom.

Celý dej sa odohráva v dome bohatej vdovy Araminty, kde prichádza beznádejne zaľúbený, ale chudobný Dorant. S pomocou prefíkaného sluhu Duboisa je pevne rozhodnutý získať si Aramintyno srdce i ruku. Tu sa začína odvíjať zamotané klbko intríg cez ktoré sa láska dostáva z ukrytého vnútra našich hrdinov na denné svetlo a ľúbostný cit postupne víťazí nad strachom z odmietnutia a spoločenskými konvenciami.

Slovenskí drotári patrili v minulom storočí medzi najznámejších reprezentantov slovenského národa doma, ale najmä v zahraničí. Nám dnes nepredstaviteľná bieda ich vyhnala z domova von - za obživou. Mnohí zbohatli, niektorí nie, viacerí sa vrátili, veľká časť z nich však sa natrvalo usadila v blízkom i ďalekom svete.


Vynikajúci slovenský dramatik, katolícky kňaz Ján Palárik z Majcichova, jeden takýto dobrodružný príbeh drotára, ktorého postretlo vo svete /v Pešti/ šťastie, zvečnil vo svojej, dnes už klasickej veselohre.

Od času svojho zrodu /1860/ putuje tento Palárikov Drotár úspešne po ochotníckych i profesionálnych javiskách. Doma i v zahraničí. Už za života autora sa po prvýkrát zastavil i tu v divadle v Trnave /1869/.

Divadlo Jána Palárika ponúka svojim divákom ďalší zaujímavý projekt - inscenáciu dramatickej básne Jána Smreka o láske a vášni BÁSNIK A ŽENA. Tento klenot slovenskej literatúry a poézie sa dostáva na javisko po dlhom čase a v ŠTÚDIU DJP našiel pre svoje uvedenie ideálny priestor. Zaznie nielen nádherná Smreková poézia v príbehu o láske muža a ženy, básnika a ženy, ale režisér ponúka Smrekove verše aj ako piesne, ktoré hudobne spracoval Jozef Bujdák. Inscenácia má aj skvelé výtvarné riešenie, lahodí oku aj uchu. Rolu jedného z básnikov stvárňuje ako hosť popredný slovenský recitátor Peter Rúfus.